Domov Komerčné články ROZHOVOR s jedinou českou furmankou: Jana Šůsová drží v rukách kus pivnej histórie

ROZHOVOR s jedinou českou furmankou: Jana Šůsová drží v rukách kus pivnej histórie

PLZEŇ – Detstvo, aké prežila jediná česká furmanka Jana Šůsová, by si prial asi každý. So sestrou sa motali okolo koní, užívali si všetky radosti netradičného povolania ich otca. Pred desiatimi rokmi sa Janka rozhodla, že bude kráčať v otcových šľapajách. O tom, čo všetko ako furmanka, ktorá rozváža pivo po Plzni zažíva, porozprávala v nasledujúcom rozhovore.

Formanstvo dnes určite patrí medzi netradičné povolania. Ako ste sa k nemu dostali?

„Pre mňa je to jednoducho dlhoročná, naozaj dlhoročná tradícia. Už naši predkovia, môj dedko napríklad, začínali s formanstvom. Začali najskôr tým, že niečo previezli susedovi. A takto to vzniklo, že keď niekto niečo nemohol sám presunúť, tak si objednal niekoho nás. Dnes sa na to používajú autá, akurát v minulosti takto fungovali kone s povozom. Takže v našej rodine už dedko choval kone a vypomáhal susedom. Môj otec v tom potom pokračoval, začal už v mladosti. Kvôli tomu vraj aj utekal zo školy (smiech). Priznal sa, že keď bol niekde konský trh, tak tam musel byť.“

Takže s týmto remeslom ste sa zoznámili už v detstve. Láske ku koňom sa však človek nenaučí, to musí mať v sebe. Viedol Vás k nej otec?

„V zásade áno, vyrastala som v tom odmala. Kone u nás boli stále, takže mi to ani neprišlo nejaké zvláštne. Bola to jednoducho úplne bežná a normálna vec. Ako má dnes niekto doma televíziu, tak my sme mali kone. Starali sme sa o ne od detstva. Vždy sme mali nejaký pár, ktorý ťahal a k tomu niekoľko ďalších. Odkedy si pamätám, tak otec ich mal stále zapriahnuté a stále s nimi niekam jazdil. Na filmovanie, na svadby, kam bolo treba.“

Nechal otec jazdiť aj Vás a vašu sestru?

„Jasne. Ja som asi na koni jazdila skôr, ako som vedela chodiť. A naše deti v podstate tiež, sotva vedeli držať hlavu, tak už som ich vozila na koni. Skôr než chodili. So sestrou sme sa v detstve venovali voltíži, to je ako gymnastika alebo tanec na koni. Mali sme na nich madlá a od malička sme na nich jazdili a cvičili. Dnes je to už oficiálna disciplína, ale predtým nebola. Skôr, keď boli nejaké preteky, tak sme tam mali ukážku z voltíže. Dodnes si pamätám, mala som asi tri roky, sestra päť, a išli sme na preteky. Otec položil kobylu a my sme cez ňu robili akoby kotrmelce. A raz ju takto položil, no sestra tam mala nohu, ale vydržala to, vedela, ako otcovi na tom záleží. Pamätám si to, akoby to bolo včera.“

Otec vás určite učil aj to, ako kone ovládať. Je práca s nimi veľmi náročná? Máte na ne nejaký trik?

Niektoré kone sú v úvodzovkách múdrejšie, niektorým to trvá dlhšie, preto sa nedá povedať, či  je práca s nimi všeobecne náročná. Každý je iný. Pre všetkých však platí, že výcvik sa začne doma, na dvore. Musia si zvyknúť na chomút a na postroje, aby sa naučili, že sa ich môže na rôznych častiach tela dotýkať. Najskôr chodíte vedľa nich, potom môžete

vyjsť niekam na pokojnejšie miesto. My tu zvykneme jazdiť po ceste za mestom, aby sa trošku viac rozhľadeli a naučili sa povely. Trik asi nemám. Veľmi dôležitá je práca s hlasom, oni sa vlastne povely naučia na základe ľudského hlasu. Všetky povely je potrebné im hovoriť nahlas. Kôň vám musí stopercentne veriť. Majú vo mne dôveru, že by som ich nenahnala do ničoho, čo by im mohlo ublížiť, a vedia, že je všetko v poriadku, že sa nič nedeje. Záleží veľmi na hlase. Ja sa s nimi vlastne zhováram. Pretože úprimne, ja by som ich neprebila. Majú tak 700 kíl. Je to teda hlavne o dôvere, oni mi dôverujú a ja ich zase rešpektujem, sú to predsa takisto osobnosti. No musia vedieť, že ja som šéfka. Je to vzťah o dôvere, musíme sa na seba navzájom spoliehať. Ja viem, čo by ich mohlo vyľakať, už dopredu sa ich potom snažím upozorniť alebo upokojiť. Zároveň vedia, že keď na ne húknem, že je jednoducho zle a musia poslúchnuť.“

Rozvážanie tým pádom musíte zvládať bez problémov, kone sú zrejme zvyknuté na mestský ruch. Neprekáža im však napríklad mestská dlažba?

Kdeže, kone sú vychodené. To je ako keď idete po meste vy. V kvalitných topánkach vám prechádzka po meste ani nepríde, na rozdiel od toho, keby ste šli bosý alebo behali. Oni sú na to zvyknutí.

A čo okolie, s akými ohlasmi sa stretávate? Zvykli si už Plzenčania na furmanku, ktorá po meste rozváža sudy s pivom?

„Reakcie sú prevažne pozitívne. Napríklad vodičom sa vždy snažím uhnúť, keď môžem a oni tiež. Občas sa, samozrejme, nejaký blbec nájde, ktorý sa ponáhľa, ale to je málokedy. Inak je to fajn, napríklad nedávno som stretla v centre mesta jednu pani, ktorá mi povedala, že keď ma vidí, tak má hneď omnoho krajší deň. To človeka veľmi poteší. Alebo keď stojíte na križovatke a vodiči sa vykláňajú z okien usmievajú sa na vás, hlavne deti.“

Dá sa teda povedať, že ste vlastne zachránili kus mestskej histórie. Po smrti vášho otca si zrejme mnohí mysleli, že nebude mať kto prevziať jeho remeslo, nemal predsa syna. No vy ste sa rozhodli, že to všetko pekné, spojené s koňmi a rozvozom piva v Plzni zachránite. Vediete k tomu aj svoje deti? Vychovávate novú generáciu plzenských furmanov?

„Mám tri deti a je pravda, že majú k furmanstvu blízko. Najstarší má 18, mladší 16 a dcérka má 8 rokov. Najstarší, Pepík, má asi najlepší vzťah ku koňom. Jazdí s nimi, má teraz aj vlastných huculov (plemeno koňa, pozn. autora). Mladší, Honza, toho skôr zaujímajú traktory. No a Barunka má kone tiež veľmi rada. Neviem však povedať, či po mne niektoré z detí remeslo prevezme. Aj ja som v 18 hovorila, že by som po meste nikdy chodiť nechcela. Pepík teraz hovorí, že on asi tiež nie. Je na tom teda podobne, ako som bola ja, ale nikdy nehovor nikdy. Veď sa na mňa pozrite dnes, rozvážam pivo po Plzni a som úprimne šťastná!“

SÚVISIACE ČLÁNKY